Stojan na ihlice

Dnešné prázdninové doobedie môj 7-ročný syn raz nevedel, čím sa zamestnať. Ja som bola s dcérou u lekárky, manžel musel pracovať a on sa potĺkal po byte a nenachádzal nič, čo by ho zaujalo. Keď už sa muž na to nemohol pozerať, poradil mu, aby si otvoril naše „vyrábacie šuflíky“ (voláme tak  zásuvky so všetkým možným, čo sa nám môže v blízkej aj ďalekej budúcnosti zísť na tvorenie) a trošku sa v nich popozeral. Syn vytiahol rolku od koberca, plastový kotúčik od malej lepiacej pásky, lepidlo, drobné farebné brmbolčeky, pohyblivé očká, ceruzku, papiere.
A začal kutiť.

Keď dokutil, nevedel sa ma dočkať, volal mi, podupkával pred dverami, vykúkal z okna.

A hneď, ako som otvorila, vtisol mi do ruky svoj krásny farebný výtvor – vysokú dózu. A ja som hneď vedela, na čo bude.

Pozbierala som moje rôzne po byte sa potulujúce ihlice na pletenie a uložila ich do ich nového domčeka.

Už sa teším, keď budem musieť ísť opäť do mesta. Naznačila som totiž, že aj moje háčiky by potrebovali svoj vlastný, o trošku menší dom.